Stupavský MTB maratón
Včera som absolvoval Stupavský MTB maratón... Nakoniec som sa rozhodol pre dlhšiu 76km trať. Otázka znie bol to dobrý nápad? Pred štartom aj teraz po dojazde som rád, že som si dal výzvu a splnil ju. Počas preteku mi však všetko nebolo trochu jedno a posledných 20km som si fatk vytrpel muky...
Deň sa začal u mňa už štandardne, zaspal som. Kopol som do vrtule a nakoniec som všetko stihol. 15min pred štartom bolo už také teplo, že som vedel, že na trati bude hotové peklo. Štart bol o 10:00 a v mojom prípade prebehol bezproblémov. Kúsok predomnou sa udial pád jednej staršej pani hneď po štarte. Ten slovnik bol velice zaujímavý na pani v rokoch... Nevzrušoval som sa tým však vobec a od začiatku som si išiel svoje tempo. Na začiatku bolo trochu tesno, ale potrhalo sa to celkom rýchlo v prvom kopci.
Môj prvý problém nastal na 7km, keď som pri výšlape do kopca chcel rýchlo prehodiť, spadla mi reťaz. Nestalo sa mi to už 2 roky, no zaujímavé je, že naposledy sa mi to stalo pred dvoma roky presne na rovnakom mieste na Stupavskom maratóne, keď som išiel krátku trať, takže asi zakliate miesto 
. Rýchlo som si to však dobehol a v pohode som pokračoval ďalej...
Prvá občerstvovačka bola na Kamzíku, dovtedy sa mi išlo úplne v pohodičke. Náučný chodník síce dal zabrať, ale veľa ľudí som tam predbehol. Dal som si banány a doplnil som ionťák do flaše. V tejto časti trate som vedel presne čo ma čaká, lebo tieto úseky som už jazdil. Druhá občerstvovačka prišla na Bielom Kríži. Tu som si šupol melón a opäť doplnil ionťák. V tomto teplo som mal stále prázdnu flašku (za celý pretek som vypil 7 flašiek). Po BK som sa rozhodol jesť, od tohto bodu som však trať vôbec nepoznal a nevedel som, čo príde. Otoril som si energetickú tyčinku a bum, prišiel asi druhý najnebezpečnejší zjazd z celej trate, takže celý som ho absolvoval s tyčinkou v hube 
Potom prišli kruté chvíle v ostrých kopcoch. Na 45km som začal pociťovať začínajúce kŕče v pravej nohe. Trochu som radšej zvolnil a začal som si zas oblizovať ruky (nemal som magnézium ani soľ, nabudúce budem múdrejší). Náznaky kŕčov po chvíly zmizli. Po jednom zjazde nasledovala ostrá zákruta, kde mi šmyklo kolesá a padol som. Naštastie to bolo ale v malej rýchlosti, takže sa mi nič nestalo. To sa však nedá povedať o mojich okuliaroch ktore mi padli a rozšlapol som si ich 
. Na 50km bol tretia občerstvovačka pri priehrade v Lozorne. V momente keď som zastavil a zvesil nohy na zem, obidve nohy mi zaplavili kŕče, že som nevedel pokrčiť nohy a skoro som spadol. Vtedy som si uvedomil, že to nie je ani trochu dobrá situácia. Na občerstvovačke som si dal soľ, ale moc to nepomohlo. Z tohto bodu nasledoval dlhý tiahli kopec, kde sa kŕče vystupňovali a musel som zastaviť a naťahovat si nohy... Prvý krat som išiel na najľahšom prevode a moje ambície držať si svižné tempo sa zmenili na ambície prežiť až do cieľa.
Kŕče sa opakovane vracali, zastavil som potom už len raz, ale ťahal som to cez poriadnu bolesť. Na poslednej občerstvovače som už ani nezastavil, lebo som nechcel zažiť situáciu z tej predchádzajúcej. Vody som už nemal veľa, ale do cieľa ostávalo cca 12km, tak som si vravel, že to už vydržím. V priebehu posledných 25km ma predbehlo fakt veľa ľudí, ale nemohol som nič robiť, išiel som len tak, aby som došiel. Každý kilometer som sledoval tachometer, kedy už príde koniec.
Vedel som však, že na konci za Borinkou ma čaká brutálny kopec. Keď som sa pod neho priblížil, len som počul ostatných jazdcov kričat vôbec nie slušné slova a u mňa to nebolo o inom . Išlo o asi kilometrový ostrý kopec na lúke, kde nebol ani jeden strom! Na tom slnku som cítil, ako mi pripeká mozog a vyťahuje to zo mňa aj posledné zvyšky energie, bolo to hotové peklo. Potom už nasledovali len 3km dole do Stupavy.
Do cieľa som došiel s časom 4h 44min. Pred pretekom som čakal čas okolo 4h, keďže GreenBike som dal v rovnakej dĺžke za 3h 33min. Táto trať však bola o hodne ťažšia. Dokopy som nastúpal 2000 výškových metrov. V ciely mi nebolo všetko jedno, bolel ma celý človek a nedokázal som ani sedieť, ani stáť len ležať. Spomeniem ešte, že prvý krát som išiel na energetických géloch. Vždy som sa toho bál ale musím povedať, že mi to fakt pomohlo a odteraz ich budem vždy používať.
Nakoniec ma teší, že som to zvládol a opäť som si posunul fyzické ale aj psychické hranice. A zobral som si aj jedno poučenie: nosiť so sebou magnézium na kŕče!!!
Komentáre