Zhodnotenie sezóny 2017/2018
Ahojte, tak konečne som si našiel trochu času zamyslieť sa nad mojou poslednou sezónou a napísať menší sumár aj pre verejnosť. Sezóna nezačala ideálne, resp. by som povedal, že začala katastrofálne... Lyžiarska asociácia mala zablokované všetky financie a nemal som ani tím resp. trénera. Na lyže som sa prvý krát dostal začiatkom októbra, čo je veľmi neskoro. Prvý tréning som absolvoval s paralympionikmi a potom sa mi podarilo dohodnúť si tréningy s českým skicross tímom, za čo im samozrejme patrí veľká vďaka.
Postupne som začal dostávať informácie ohľadom australského tímu. Dozvedel som sa, že žiadny oficiálny tím nebude, ale že moji dvaja tímoví kolegovia z predchádzajúcich sezón budú jazdiť. Začali teda hľadať trénera a nevyzeralo to moc nádejne, keďže bol koniec októbra. Našťastie všetko dobre dopadlo a ujal sa nás rakúšan Fritz, naša už legenda :) Chalani dorazili do Európy až v druhej polovici novembra, pár dní pred prvým pretekom na ľadovci Pitztal. Tento pretek som teda ešte absolvoval s českým tímom a od začiatku decembra som sa pripojil k chalanom a Fritzovi.
Preteky na Pitztali sú každý rok, je to skôr taký test, kde si každý môže overiť, ako na tom je, keďže sa tu vždy stretne aj väčšina svetového pohára. Na tomto preteku sa mi nepodarilo kvalifikovať do finále, ale časy a môj pocit boli veľmi dobré. Čakali ma ešte 2 týždne tréningu s novým trénerom a potom ostrý začiatok sezóny už tradične vo francúzskom Val Thorens, kde je moja oblúbená trať. Vedel som však, že začiatky sezóny mávam slabšie a chcel som to konečne prelomiť. Vo Francúzsku som sa kvalifikoval v oboch európskych pohároch, ale stopku som dostal vždy v prvom kole. Posledný deň sme mali FIS pretek a po vydarenej kvalifikácii som sa cítil veľmi dobre. V prvom kole ma však nešetrne zostrelil z prvého miesta francúzsky jazdec a nebol vôbec potrestaný rozhodcami. Samozrejme som mal veľké nervy, ale je to len šport ;)
Nasledovali Vianoce, trochu oddychu, koláčikov a späť do pretekov. Rok 2018 som začal FIS pretekmi v rakúskom stredisku Reiteralm, ktoré sme však brali skôr tréningovo, keďže nás čakali 3 týždne cestovania po európskych pohároch. V Reitralme sa mi podarilo vyjazdiť 11. a 15. miesto, čo bolo na úroveň konkurencie solídne. Následne sme sa presunuli do švédskeho Idre Fjall, ktoré veľmi dobre poznáme. Tu nám skomplikovalo život počasie, takže sme pretekali na skrátenej trati vo veľmi ťažkých podmienkach. Prvý deň som totálne pokazil kvalifikáciu a ani som nepostúpil, druhý deň som sa kvalifikoval do finále, ale opäť som dostal stopku v prvom kole.
Zo Švédska sme cestovali priamo do švajčiarskeho strediska Lenk. Toto je jeden z mojích menej obľúbených pretekov, lebo trať je každým rokom veľmi slabá a ide sa tu odlišný formát pretekov - bez kvalifikácie. V oboch európskych pretekoch sa mi podarilo prejsť prvým kolom, no stopku som dostal vždy v druhom kole. V Lenku sme tiež štartovali na FIS preteku, kde som skončil na 18.mieste. Stále výrazne za mojím očakávaním...
Z Lenku sme cestovali do francúzskeho St. Francois Longchamp, kde pripravili organizátori najťažšiu trať, akú som tento rok išiel. Priznám sa bol som dosť vyčerpaný, ale hlavne psychicky po predošlých výsledkoch. Mal som chuť sa zbaliť a ísť hneď domov... Po rozhovore s trénerom som sa však rozhodol, že to ešte dobojujem. V St. Francois sa mi zatiaľ každý rok nedarilo a nebolo tomu inak ani tento rok. Vyhorel som v oboch kvalifikáciach a bol som na dne. Posledný deň sme ešte absolvovali FIS pretek, kde som skončil na slabom 21.mieste.
Po mesiaci na cestách sme išli domov a potreboval som oddych od lyží. Bol som veľmi vyčerpaný psychicky aj fyzicky. 10 dní som sa venoval doma len kondičným tréningom a snažil som sa opäť naštartovať. Prišla nám pozvánka na preteky do exotického Gruzínska. Organizátor hradí všetko okrem letenky, tak prečo by sme nešli? Nakoniec z toho boli 2 skvelé FIS preteky, kde som skončil 2x na 5.mieste. Tieto výsledky ma konečne trošku nakopli, konečne niečo pozitívne! :)
Nasledovali Európske poháre v nemeckom Grasgehren a Mittenwald. Ako to však býva u mňa zvykom, opäť prišiel výsledkový pád. V Grasgehrene som mal veľmi slušné kvalifikácie v silnej konkurencii (keďže pretek sa išiel počas OH) no nedokázal som prejsť prvým kolom. Nasledoval Mittenwald, 2 večerné šprint preteky. Tu som vyhorel a doslova. Nešla sa kvalifikácia a po chybách na štarte som bol vonku v prvom kole v oboch pretekoch. Vedel som, že treba niečo zmeniť.
Nadviazal som spoluprácu so športovým psychológom. Absolvovali sme len 2 sedenia a už sme vyrážali na preteky do Švédska. Rozhodli sme sa ísť radšej pre body, ktoré sme potrebovali a vynechali sme finále európskeho pohára v Reiteralme. Čakala nás šialená cesta autom na sever a musím povedať, že už nikdy viac autom :) Prvá zástavka bola v Idre Fjall, kde sme mali v januári európske poháre. Počasie nám tento krát vyšlo na výbornú a trať bola pomerne jednoduchá, takže som vedel, že nás čaká veľa súbojov a kontaktov. Tak aj bolo, ale dovolím si povedať, že som odjazdil veľmi slušné preteky, keď som oba dni skončil na 4.mieste. Prvý deň ma trochu mrzel, keďže počas celej finálovej jazdy som bol na 3.mieste no kúsok pred cieľom jazdec predomnou spravil chybu a doplatil som na to len ja.
Stále som však nebol spokojný, lebo cieľ bol jasný, dostať sa cez 100 bodov. Aby som vysvetlil ako fungujú body a rebríček. Do rebríčka sa ráta priemer 2 najlepších výsledkov za posledných 12 mesiacov. Takže keď som sa chcel dostať cez 100 bodov potreboval som napr. 120 a 80 bodov z dvoch pretekov. Čakal nás posledný pretek na severe Švédska v stredisku Skelleftea. Bolo to šialené, lebo sme cestovali stovky kilometrov len kvôli jednému jedinému štartu, ale vedeli sme, že tam bude veľká konkurencia a super body. Tak tomu aj bolo, víťaz bral 360 bodov a viete čo? Aj mne to konečne klaplo! Za 6.miesto som bral 144 bodov a moj druhý najlepší výsledok bol 65 bodov z Idre.
Úprimne poviem, že po kvalifikácii som bol nervózny ako nikdy. Vedel som, že teraz musím a vyvíjal som na seba príliš veľký tlak. Nakoniec to však vyšlo a bol som nesmierne šťastný a to aj z toho dôvodu, že v tejto sezóne si aj moji tímoví kolegovia vybojovali výsledky cez 100 bodov. Takže MISSION COMPLETE :) čakala nás ešte 28 hodinová cesta domov autom, ale k tomu sa už ani nejdem vyjadrovať, lebo doteraz ma boli celý človek :)
Začiatkom apríla som ešte absolvoval 2 preteky vo švédskom Lofsdalen (už som letel) a ešte sa mi podarilo zlepšiť si body 6.miestom za 96 bodov. Takže do novej sezóny idem s mojím osobným maximom 120 bodov a miestenkou vo svetovom pohári.
Myslím, že je čas poďakovať sa všetkým partnerom, bez ktorých by sa to určite nepodarilo:
- Slovenská lyžiarska asociácia
- P'art of Heart - moj kondičný tréner Števo, ktorému veľa krát neviem prísť na meno :)
- UVEX Slovensko - chránia moju veľkú makovicu
- TODOS - za super fáro
- MEDANTE - kde ma dávajú vždy dokopy pri zdravotných problémoch
- Slavia Agrofert - najlepšie miesto na tréningy
- Imunovital - kde mi liečia soplíky
Samozrejme obrovská vďaka patrí aj mojej priateľke, že to zvláda celú zimu sama a stále ma podporuje, rodine, Fritzovi, psychológovi, tímovým kolegom atď atď... Je Vás veľa, ale však vy viete ;) Verím, že ďalšia sezóna bude ešte lepšia, ako tá posledná (resp. ako jej záver).
Tomas
Komentáre