World cup races in Sweden and Canada
Ahojte, tento blog píšem z USA, kde sme sa presunuli z Kanady. Poďme však postupne. Pred 2 týždňami som odlietal na preteky do Švédska, konkrétne do Idre Fjall, kde máme preteky pravidelne každý rok. Doma som bol len 2 dni a riešil som problémy s chrbtom. Pri poslednom tréningu v Reiteralme v sobotu ma totiž seklo a vôbec sa to nezlepšovalo. Takže 2 dni ma dávali dokopy fyzioterapeuti, za čo im patrí veľká vďaka. Celodenná cesta do Švédska mi vôbec nepomohla, práve naopak a v stredu ráno pred tréningom som sa ráno nevedel pohnúť.
Musel som vynechať tréning a dostal som injekcie, na zmiernenie bolesti. Celý deň som len ležal a oddychoval. Druhý deň to bolo konečne lepšie a rozhodol som sa vyskúšať tréning, prvú polovicu trate. Ďalší deň bola na programe kvalifikácia, predtým jeden tréning. Prvý krát som teda skúsil celú trať a fungovalo to. Rozhodol som sa teda štartovať v kvalifikácii, aj keď skôr tréningovo. Do cieľa som však prišiel s obrovskou stratou. O 2 hodiny bola na programe druhá kvalifikácia, ktorú som už nedokončil, po jednej veľkej chybe.
V nedeľu sme sa presunuli do Osla, odkiaľ sme v pondelok ráno mali odlet do Kanady. Môj chrbát bol v poriadku takže som veril, že cestu do Kanady prežijem bez problémov. Do Toronta som priletel v pondelok o 15tej a vonku bol nádherný deň. Kým som sa však vymotal z letiska, požičal auto, bol veľmi chladný večer. Keď som sa prišiel ubytovať, tak mi bolo povedané, že žiadnu rezerváciu nemajú. Ubytovanie objednával český tím a oni mali prílet až neskôr večer, takže pekne povedané som bol bezdomovec. Vonku bolo asi -20 a bol som tak unavený, že mi nebolo všetko jedno.
Skončilo to tak, že som hladal nové ubytovanie v Toronte. Nakoniec však všetko dobre dopadlo a nespali sme na ulici :) Cestovanie prináša stále nové skúsenosti a zážitky... Druhý deň ráno sme trochu popozerali Toronto a navštívili sme Hockey Hall Of Fame (hokejovú sieň slávy). Bol to veľmi pekný zážitok s pohľadom do histórie hokeja, kde má svoju malú časť aj Slovensko. Poobede sme vyrazili do strediska Blue Mountain, ktoré leží 2,5h severne od Toronta.
Na prvý pohľad som zostal prekvapený, lebo nikde neboli žiadne hory. Blue Mountains je na európske pomery malé stredisko, na veľmi nízkych kopcoch, ktoré sa rozprestiera pri obrovskom jazere Huron (veľkosťou ako more). Čo som sa dozvedel na mieste, tak stredisko pomáhal budovať slovák Jožo Weider, po ktorom sú tu pomenované aj ulice a jeho meno nájdete takmer všade. Prekvapilo ma tiež teplé počasie, lebo pri našom príchode bolo okolo 0 stupňov. Ďalší deň bol na programe tréning, kde nás čakala veľmi pomalá trať, vzhľadom na vysoké teploty. Trať bola pomerne jednoduchá, parametrami najbližsie európskemu poháru. Druhý deň sme mali ďalší tréning a rýchlosť sa rapídne zmenila, už to išlo celkom pekne :)
V piatok bola na programe kvalifikácia, no program sa celý deň posúval pre snehovú búrku. Nakoniec padlo rozhodnutie, že kvalifikácia sa ruší a pôjde sa tkz. super finále. To znamená, že všetci jazdci idú rovno do vyraďovačiek, ale pridalo sa jedno kolo navyše. Pretekári sa nasadzujú podľa aktuálnych FIS bodov a čuduj sa svetu, bol som posledný nasadený :) Do môjho heatu som dostal 2 rakušanov. Plán bol jasný, zostať v kontakte a pred cieľom sa o niečo pokúsiť. V kontakte sa mi podarilo zostať, len pred cielom som sa už k ničomu nedostal, lebo chalani išli bezchybne. Mal som teda po závode.
Druhý deň ráno sme vyrazili smer Toronto, odkiaľ sme mali poobede let do Salt Lake City. Po ceste sme sa ešte na chvíľku zastavili na Niagarských vodopádoch, ktoré boli slušne zamrznuté. Ponáhlali sme sa na letisko, takže sme len porobili pár foriek a pokračovali. Na letisko sme dorazili 2,5h pred odletom a poviem vám, skoro sme to nestihli. Lietadlo malo meškanie 40 minút. Problém bol ten, že 80% tímov letelo rovnakým letom, kedže to bol jediný priamy let v ten deň do Salt Lake City. Toľko nadrozmernej batožiny som v jednom lietadle ešte nevidel :) Kameňom úrazu bolo to, že na letisku v Toronte bol len jeden pás na nadrozmernú batožinu a ešte aj ten sa pokazil. Skončilo to tak, že sme museli bežať cez všetky kontroly, ktoré sú výrazne dôkladnejšie pri ceste do USA:
Nakoniec všetko dobre dopadlo a na moje prekvapenie nám aj došla batožina. V Salt Lake City ma na letisku už čakal môj tréner Fritz, ktorý doletel až na tieto závody. Predchádzajúce 2 týždne mi pomáhal český a ruský tím, za čo im patrí veľká vďaka. Aktuálne sa už pripravujeme na majstrovstvá sveta v stredisku Solitude, kde ma čaká kvalifikácia v piatok.
Tak držte palce!
Barty
Comments